Od Andreja Kmeťa.  

       Želel som veľmi, a želiem dosiaľ, že svojho času, keď započal som botanisovať, nemal ma kto upozorniť na zamieňacie spolky, s pomocou  ktorých mohol som bol dávno rozmnožiť a doplniť herbár svoj. 

     Až roku 1881 dozvedel som sa o spôsobe zamieňania čili čarania rastlín;  no od toho času putuje každoročite pár sto, ba niekedy i pár tisíc našich rastlín do šíreho sveta, a každy rok rozmnoží sa môj herbár o niekoľko sto nových rastlín cudzozemských, áno aj z inych čiastok sveta. V mojom herbáre dobre zastúpená je flora Ameriky, Asie, ba aj Austrálie a Afriky. 

     Výslovne hovorím o nových rastlinách, to jest o takých, ktoré nemal som ešte; a koľko pribudne takých, čo už síce mám, či z nášho kraja, či aj z cudzieho, ktoré teda takto tvoria síce takrečené duplikáty, avšak hodnoty sú tej, jako i nové, lebo značne napomáhajú štúdium. Keď totiž v herbáre nachodí sa rastlina len v jednom prímerku, môže byť aj chybne určená; ale keď nachodí sa vo viac prímerkoch z rozličných krajov a z rozličných rúk, a keď shoduje sa tvar i názov: človek je istý.        

     Takrečený materiál ku porovnaniu (Vergleichsmaterial) má veľmi veľkú cenu, a to najmä v terajších časoch, kde dôkladného povšimnutia nachodia nielen rody a druhy, ale i padruhy, odchylky, podoby a miešance (subspecies, varietas, forma, hybridae), natoľko, že samé autority botanické v kritických prípadoch neopovážia sa vysloviť náhľad svoj, poťažne určiť kritickú rastlinu, kým nevidia originál (t.j. tú samoprvú rastlinu alebo halúzku z nej, slovom ten prvoprvý prímerok, ktorý dostal poťažné meno), s nímž chcú porovnať rastlinu, ktorá má sa určiť, a toto porovnanie pokladajú za nevyhnutne potrebné, aby mohli sa spoľahnúť. V kritickych prípadoch nesveria sa na púhy opis (descriptio), ale chcú porovnať s originálom, alebo aspoň s prímerkom dobre určeným. Preto pre určitbu (determinatio) majú velikú cenu takrečené exsiccata, t.j. vysušené, a často i präparované prímerky. Velikej hodnoty peňažnej dochádzajú potom také herbáre, v ktorých nachodia sa originále (originalia) vehlasných autorov. Autor je ten botanik, ktorý dá meno rastline, a jeho meno prikladá sa za menom druhu, na pr. Salix fragilis L(inne), Melampyrum fallax Čelákovský. 

     Kritických rastlín medzi Phanerogamami jesto, dľa znamenitého pokroku terajšej vedy, veliké množstvo, a nachodí sa v kruhu tých rodov, ktoré rady sa pária, čili ktoré tvoria miešance. Takéto sú rody: Rosa, Rubus, Salix, Mentha, Potentilla, Epilobium, Nasturtium, Cirsium, Hieracium, Tilia atď. Dakoľko odchyliek a foriem nachodí sa skoro u každého rodu, avšak najviac medzi Šípami, Maliníkmi, Vŕbami, Jastrabníkmi a Metkami. V mojom herbáre nachodí sa Šípov do osemsto foriem (a to je veľmi málo). Maliníkov dobre vyše pol štvrta sto, Jastrabníkov 277, Vŕb 200, Metiek vyše 80. Je to všetko málo, pramálo pre Europu; a kdeže sú iné čiastky sveta! 

     Tieto poznámky predoslal som len na to, aby som vzbudil pozornosť, jak potrebné je dať sa do spojenia s botanikmi a floristami iných krajov, a menovite so zamieňacími spolkami. Najväčšie takéto spolky, nakoľko ich ja znám, sú: sliezsky botanicky zamieňací spolok (schlesicher botanischer Tauschverein). Správca oddielu phanerogamového na tento čas je MDr. E.Kugler (in Planegg, Bayern); správca oddielu kryptogamového W.Schöpke (Lehrer, Schweidnitz, Schlesien, Bolkostrasse). Soznam rastlín tohoto spolku, ponuknutých na čaru, činí celú dosť veľkú brošúru. Druhý podobný veľky spolok zamieňací je Linnaea (Lund vo Švédsku). Tohočasný správca pre Europu je Jozef Zitko, učiteľ v Chrudimi v Česku. Od tohoto spolku možno dostať najviac rastlín z iných čiastok sveta. — Veľmi znamenitý a spoľahlivý spolok je berlínsky (bot. Tauschverein, Berlin); správca P.Sydow, Berlin, Goltzstrasse 3. — Najrýchlejšie vybavuje zámenu výborný spolok „Herbarium Europaeum" — Dr. C.Baenitz, Königsberg in Preussen (Sackheimer Hinterstr. 27.) — Ja uvádzam len tie firmy, ktoré samy vyzvaly ma o zamieňanie, a ktoré z vlastnej zkúsenosti čo najvrelejšie odporúčať môžem. Všetky trvajú už vyše 20—30 rokov. Mimo týchto každá redakcia bot. novín má svoj zamieňací spolok, tak „Oesterr. bot. Zeitschrift", Dr.Skofitz (Wien, IV., Heugasse Nro 48); „Deutsche bot. Monatschrift", Professor Dr.G.Leimbach, Director d. Realschule in Arnstadt, Sondershausen. Kde-tu povstávajú a zanikajú podobné spolky, u ktorých prepadúvajú potom rastliny, dané na čaru, a za ne nedostane človek nič. Kto z ctených rodákov mienil by sa prihlásiť ku daktorému z tychto spolkov, na požiadanie dostane od správcov stanovy, z ktorých poučí sa o podmienkach a spôsobe zamieňania. 

      Drahí rodáci! Botanika od jakživa má meno scientia amabilis, jako veda viac pre zábavu, než pre úžitok, ačpráve v terajšom veku žiadno štúdim nedá sa pomenovať neúžitočným. Aj botanika má veľkú cenu pre vlasť, alebo pre jednotlivý kraj, keď sosbierame a sostavíme floru jeho a porovnáme s krajmi inými. Dľa toho potom hovoríme, že ten alebo onen kraj má floru bohatú alebo chudobnú, zajímavú alebo len obyčajnú. Botanika zná už i „klassickú pôdu“ v tom alebo v inom ohľade. Pre Rakúsko, ba vôbec pre Nemecko klassickou pôdou je Tyrolsko, Švajčiarsko, a menovite velebné Alpy. Ináč pôdou klassickou (locus classicus) pre istú rastlinu menuje sa ten kraj, z ktorého jej originál pochádza. Sliezsko menuje sa už vlasťou botanikov, lebo splodilo najviac botanikov, a podľa toho nielen že je v každom ohľade najdôkladnejšie preskúmané, ale vydalo aj epochálne diela botanické, a má i najväčší zamieňací spolok. 

    Botanika, jakožto scientia amabilis, podáva velice mily pôžitok a vyrazenie jak botanikovi, tak i floristovi, lebo nikde nenie samotný, ale všade stretáva sa so svojmi malými priateľmi, s najrozmanitejšími totižto rastlinkami; na púšti, na bralách a v priepasťach nachodí svojich starodávnych známych alebo robi nové známosti, a neraz zatrepoce mu srdce radosťou, jako keďby stisol ruku starému kamarátovi. S každej vychádzky spiecha s radosťou domov, aby jak starým tak novým hosťom vykázal miestečko v herbáre svojom. — Botanika oboznamuje nás so vzácnymi ľuďmi. Také priateľstvo obľahčuje najmä počiatočníkom a dilettantom aj určovanie rastlín. Zkúsenejší usporí menej zkúsenému pomocou svojou mnoho práce, ba mnoho múk. Zvlášte chybné určenia, zo škôl donesené, veľmi hatia počiatočníka. Na pr. my v gymnásiume menovali sme každú Knautiu Scabiosou Columbariou; a čo to mne pozdejšie dalo práce, kým som sa presvedčil, že my Scabiosy Columbarie ani nemáme. Scientiou amabilis je botanika i z toho ohľadu, že je prívetivá, uzňanlivá a slušná ku každému, nech by patril na pr. ku ktorémukoľvek malému národu: jeho reč, jeho náleziská najdú úcty. Tak v nemeckych botanickych dielach (a Nemci sú ináč dosť netolerantní) mená a náleziská tlačené sú príslušným pravopisom. Jako napíše Čech, Poliak alebo Slovák, tak vytlačia, a nežiadajú officiósné mená, jako inde. Neraz robia si sami Nemci medzi sebou výčitky, že sú náleziská slovanské v nemeckých dielach chybne tlačené, a nakladajú kníhtlačiarom, aby si zaopatrili na pr. mäkké písmeny slovanské. Ó, keby sme všade našli toľko úprimnosti a amability! 

     No botanika nenie jedine milou zábavkou, ona je aj úžitočná; ľaľa, ved' na rastlinstve záleží hospodárstvo; a na rastlinstve ešte i teraz spočíva z veľkej čiastky lekárstvo. Keď ja čítam o daktorej rastline, že je úžitočná jako liek pre človeka alebo pre dobytok; alebo čítam, jaká je znamenitá na krm: keď ju nepoznám, čo mi prijde z toho, že ju kniha chváli a odporúča? Ale ked' ju po mene botanickom poznám, len vtedy mám z knihy osoh, lebo poťažnú rastlinu vyhľadám si a upotrebím jako krm alebo liek. Jestli sám nepoznám, idem k botanikovi alebo k floristovi, a ten povie mi, či nachodí sa v našom kraji, alebo mi ju aj ukáže. Mňa stálo by to veľa práce, zistiť si tú alebo onú rastlinu, kdežto jemu je to hračkou, keď je on v tej vede ako doma. Jako zle je človeku, keď má v noci niekam ísť a nemá lampáša pri ruke: tak zle cíti sa neraz človek v pospolitom živote, keďby sa rád na niečo opýtať, a nemá sa koho. Jak dobre je človeku, ked' lampáš visí vždy na porúdzi a môže ho kedykoľvek sosňať: tak dobre padne neučenému, alebo jedným slovom, neodborníkovi, ked' má pri ruke botanika alebo floristu a toho môže sa opýtať. Vtedy uzná, že i botanika má cenu, cenu sprostredkujúcu. Za čo by si nedal neraz, keď ti je dobytča choré, a treba mu rychle pomáhať, keby ti mal kto naponáhle povedať, čo sú to za byliny, ktoré kniha lekárska udáva jako isty liek. 

      Tuto bude na mieste zaznamenať, že mnohí mylne myslia, jako by botanika bola už hotovým lekárstvom. Mne samému prihodilo sa už koľko ráz, že nielen pospolití a neučení ľudia, ale i učení páni opýtali sa ma, že či aj liečim; alebo že či ja všetkým zelinám viem aj úžitok? Týmto odpovedal som, že nie; lebo veď lekárstvo je osobitná veda. Botanika a lekárstvo sú tak rozdielne a tak rozsiahle dve vedy, že jeden človek, a čo by bol jak geniálny, nevládze ich obsiahnuť. Jeden jedno, druhý druhé, jako sa hovorí, že všetci ľudia všetko vedia. Ľudia svojimi učenosťami a známosťami doplňujú sa tak, jako remeselníci. Beda tomu, kto si sám všetko zhotoviť musí! Ten sa zje a zoderie veľmi skoro. Lekári, a zvláštne lekárníci, ktorí sú doplňujúcou čiastkou lekára, učia sa botaniku, ale z nej len toľko, čo je im potrebné; učia sa poznať asi dvesto rastlín officiellných; lež každá jedna z týchto liečivých rastlín môže mať dvadsať, tridsať úplne podobných; a keď oni nepoznajú tieto podobné, nevládzu zpomedzi nich ani tú pravú vybrať. 

     Pre potvrdenie odvolávam sa na nášho vehlasného Holubyho, ktorý vo svojich príspevkoch ku flore nitrianskej spomína lekárnika, ktorý po lúkach sbieral udajne Arniku; no len botanik (Holuby) vládal ho osvietiť, že sbiera rastlinu úplne obojetnú, Cinerariu arvensis, ktorá pravda trochu nanáša sa na Arnicu. Sám dostal som zpoza Hrona Inulu britanniku, s tym doložením, že z nej istý učitel robí Tinktúru Arnicae. Iný, farár, homöopata, chválil sa mi, že si sám robí Tinktúru Arnicae. A kde reku berieš Arniku? Mám jej vraj dosť vo dvore! Bolo to Vlčie jablko (Aristolochia Clematitis L.). Nedivme sa potom, že sami tí, čo predávajú Tinktúru Arnicae, keď sa porania, neupotrebujú jej pre seba, lebo vedia, že nemá sily liečivej, ba v podaktorých prípadoch môže byť i nebezpečná. A to všetko preto, že patriční dorábatelia neporadia sa botanika. Vo všetkých veciach je to potrebné, ruka v ruke a plece k plecu. Netreba za malicherné považovať dosť nič, lebo i veľké veci pozostávajú z atomov! 

     Naše prostonárodné príslovie hovorí, že „babka k babce, budú nohavice, aj kapce“. Zakladáme si museum, my slabí, chudobní, odsotení, potlačení a olúpení; pre to musem je obetovaná, jako známo, moja sbierka, ktorá však, bohužiaľ, neobsahuje v sebe všetky rastliny z nášho milého Slovenska, tym menej každú rastlinu zo všetkých kútov užšej domoviny našej, našich chudobných, ale krásnych planín, vrchov, hôľ a dolín. V týchto nepočetných záhyboch skrýva sa nepočetné množstvo ľúbezných dietok Flory, ktoré posbierať sluší nám Slovákom. Skoro zodratá je vypoveď, že naše Tatry kryjú veliké poklady, za to však sosbieraného nieto dosť nič či z oboru botaniky, či zoologie, či geologie. Znalcov v každom ohľade málo, ku ktorým v daných potrebách o svetlo mohol by si sa utiekať, kdežto predsa teraz najpopulárnejšími predmetami sú vedy prírodné.    Nebude nám to hanba, keď od cudzozemcov musíme sa dozvedať, čo nachodi sa u nás? A tým väčšmi musíme sa zapáliť, čítajúc prekrútené mená vrchov, riek, dolín a ďahov po chotároch. Tak roku 1868 prešiel našimi krajmi istý Ilse, a „in silva, quam dicunt Wisloukts, ad Hradek vallis Vagi fluminis“ našiel šíp, ktorý známy je pod menom Rosa Ilseana Crép. Nech mi teraz povie dakto, či to meno Wisloukts môže byť správne udané? Slovák takéto mená netvorí, a tu nebodaj Vysloky (P.Križko) spotvoril cudzozemec na nepoznanie. A takýchto nestvor môžeme mať hneď dosť, nech len oboria sa cudzozemci vo väčšom počte k nám, čo v krátkom čase môžeme očakáváť, poneváč tí, nazdavajúc sa, že sú doma už hotoví, pôjdu vedecké vyboje robiť a vedeckú slávu hľadať do súsedov. Dôkladne oni síce žiaden kraj náš preskúmať nemôžu, lebo preskúmať kraj, to nedá sa ani mysleť jedným „výletom“, ani nie za jeden rok; tu treba roky a roky, a každy rok 50—100 väčších-menších vychádzok; alebo, poneváč „veľa očí veľa vidí“, treba viac sberateľov a pozorovateľov, ktorí spojenými silami aj pri menšom (menej intensívnom) namáhaní môžu jeden kraj dosť dôkladne preskúmať i za niekoľko rokov, ačpráve i po rokoch vyskytne sa ešte vždy niečo nového, čoho človek alebo dosiaľ si nevšimnul, alebo čo nespatruje každoročite na tom istom mieste. 

      Pri prírodovedeckom skúmaní nielen že doplňuje sa jedno odvetvie druhým, ale často možno dosiahnuť i takého cieľa, o ktorom sa ani nesnívalo. Že jedno odvetvie doplňuje sa druhým, to môžem z vlastnej zkúsenosti potvrdiť. Neraz, sbierajúc byliny a huby, a zazrúc brúka alebo slimáka neobyčajného, vzdychol som: Keby som ťa mal pre koho vziať! Zoolog sotva najde ťa tak snadno alebo v toľkomto počte, lebo ten neprizerá sa tam, kde florista; a naopak, zoolog mohol by botanikovi zavše poradiť rastlinu, ukrytú tam, kde on hľadal žívočichy. To isté platí aj v geologovi. Naši ľudia, jako nádenníci, oberajú sa veľa lámaním kamenia, pričom musia odsádzať zem. Nemenujem ich ja za to geologmi, ani neprirovnávam ich k nim; len toľko poznamenávam, že práca takáto neomylne zaujíma geologa, ale nie botanika; botanik ta ani nejde, a predsa mal by po čo; a preto geolog môže ho tam nahradiť. Ja upozorňujem našich ľudí, aby pozorovali pri kopaní či na staré nástroje, či na huby podzemné: a tak prišiel som v našom kraji k hubám, Rhizopogon niveum, na meter pod zemou rastúcim. 

     Že pri kutaní prírodovedeckom možno hapnúť i na starožitnosti, rozumie sa samo sebou: Avšak na iný predmet ešte upozorniť chcem. Žiadame si mať posbierané názvy vrchov, dolín, brál, kotlín, priepastí, áno všetkych možnych ďahov a kútov po chotároch, lebo v týchto starožitných menách ukryté sú perly etymologie a dôkazy autochtonie. Takým mechanickým spôsobom to posbierať, aby nám dakto jednoducho diktoval: i tak možno nakoľko-natoľko docieliť. No prírodoskúmateľ, ktorý musí si značiť náleziská, prinútený je spytovať sa ľudí, jako volajú ta alebo ta; pritom pozná i chotár, a keď by vyzval dakoho, aby mu mená diktoval, môže ho sám vodiť takrečeno po chotáre, vypytujúc sa mená jednotlivých menších krajov Jedným slovom, ale čímkoľvek zaoberal by sa človek, už toho aj k inému odvetviu ľahšie možno upotrebiť, nežli ktorý nič neštuduje. Takyto zväčša pre nič nemá smyslu. 

     „Z pilnej ruky nádeje kvitnú,“ hovorí náš pevec; a my potrebujeme veľa pilných rukú, veľa pilných nohú, veľa pilných očú, veľa pilných umov, lebo máme si veľa usporiadať vo vlastnom dome, ktory rozbúrali nám, jako keď včeličkám medveď zje med i s — kráľovnou.  

      Ja tuto mluvím, pravda, len o botanike, aby tí, ktorí zaoberajú sa ňou, pracovali k jednomu spoločnému cieľu, že by naše museum dostalo v krátkom čase herbár taký, v ktorom bola by zastúpená a znázornená kvetna slovenská čo možno najlepšie a najúplnejšie. Spojenými silami teda ku jednotnému cieľu; rozdelenými úlohami pre všetky kraje, v ktorých vykázal nám Boh pole účinkovania. V slobodných hodinách i pri inom zaneprázdnení veľa možno vykonať. Dobrá vôľa prispeje všade. Aj z maličkých, skrovnučkých dôchodkov, jako sú naše, možno vykonať veľa, keď človek chce. A keď je už dosvedčené, že zamieňanie, čili čaranie rastlín veľmi napomáha a obľahčuje určovanie našich vlastných nálezov: ja ponúkam čaru všetkým bratom, ktorí mali by duplikáty, či phanerogamov či kryptogamov.+ Phanerogamov síce teraz nemám veľkú zásobu, ale tým väčšiu kryptogamov, menovite húb, ktorými oberám sa na tento čas intensívnejšie. Týchto mám zásobu ohromnú. Ináče, môj kraj ani nemôže sa honosiť zriedkavými alebo krásnymi bylinami, jako na pr. Hole bystrické, alebo vápence turčianske;  a keďby sme nemali také množstvo a tak prekrásnych rozmanitých šípov, jakých nenachádza sa snáď nikde inde v jednom neveľkom kraji (do tristo foriem!): tak by sme s phanerogamami slabo revusovali. K tomu, čo tyka sa kryptogamov, a menovite húb, jak veľkych tak mikroskopických: bohatosť a rozmanitosť naplňuje podivením mojich priateľov botanických, a sbieram ich snáď len od troch rokov, a toho roku najmenej. Ja prijmem, áno prosím, jak phanerogamy, tak aj kryptogamy, a nahradím zo svojich zásob, pokiaľ postačia. Prijmem jak určené, tak neurčené, a podľa svojich síl a známostí budem sa usilovať aj určiť. 

     Povie snáď niekto, že toto vyzvanie je už opozdené, keďže teraz nikto botanisovať nemôže; no ja držím ho za predčasné, lebo ľaľa ani sa neobzreme, môžeme botanisovať i na phanerogamy; či je marec tak ďaleko? Ak ho totiž dožijeme! Na kryptogamy však možno vychádzky menšie robiť aj v zime; mochy, huby na hnilom dreve, lišajníky na bralách a na stromoch: možno sbierať časom a miesty aj v zime. Či nezatúži usedený človek prejsť sa aj v zime a nassať sa zdravého povetria? A tu na prechádzke hodzte skúmavým okom po stromoch a po bralách pri hradských a chodníkoch. Lišajníky a mochy práve vo vlhkej povetrnosti jasennej a jarnej najlepšie rastú a plody ukazujú. Ale hovorím, že treba skúmavým okom prizreť sa dôkladne; treba hľadeť na jedno miesto, kde dačo jesto, dlho a pilne, aby sa človek rozhľadel, a aby oko privyklo. V pivniciach rastú aj útle huby aj v zime na hnilom dreve a na hnilých zeleninách; to isté platí o jaskyňach a o baňach. Na jar však každy, kto má náklonnosť ku scientii amabilis, môže pre dištrakciu započať sbierati phanerogamy, obyčajné, najbližšie okolo domu, aby nezavadzaly v tobole, keď zďaleka niesť musí také, ktoré nerastú v záhradách alebo na blízkych lúkach. Malú zásobu môže človek doniesť i v ruke alebo vo vačku; väčšie zásoby potrebujú tobolu botanickú, záležajúcu z dvoch dasiek lepenkových, medzi ktoré vezme sa väčšia alebo menšia zásoba obyčajného novinkového papieru. Plechovice, jaké predtým potrebovali botanici, nie sú praktické, lebo či prázdne či plné, sú rovnak veliké a nespratné, a rastliny v nich pohúžvajú a polámu sa. Medzi papierami však zachovajú sa rastliny svieže i do tretieho dňa, natoľko, že puky vykvitnú; lebo lísty pustia rosu a občerstvujú rastlinu. Pre pohodlnejšie nosenie musí byť tobola opatrená remeňami. 

     Botanisovanie spojené býva i s namáhaním, najmä keď človek ďaleko sa vyberie, alebo vrchy a bralá a priepasti skúma. Ale či jesto „koláče bez práce“? Také ustávanie odmení nielen potrebná komocia, ale i mnoho iných pôžitkov. Turisti navštevuju vysoké vrchy jedine pohybovaniu k vôli, pričom kochajú sa i v peknom vyhľade na pekné romantické partie. Tých zaujímavých romantických partií vidí florista snáď najviac, a dosiahne ešte o jeden cieľ viac, než turista.

     Od botanisovania, viac než namáhanie, odstrašuje to, že sbierky kazia mole. Ačpráve i proti moľom už jesto prostriedky: predsa, koho odstrašily by tieto, ten v obore prírodných vied a paläontologie môže si najsť aj taký predmet (staré mince, lastury, skameneliny, kamene atď.), ktoré „mole nekazia“. K ochrane húb, najmä väčších, odporúčam jednoduchý prostriedok, ktorý každý pri ruke má, totižto petrolej. Ja natrovil som sa mnoho na otravu „Mercurius corrosiom“, a bez výsledku, až chytil som sa sám od seba petroleja. Hubu, či v zime či v lete, donesie človek už domov nakazenú alebo vajíčkami alebo červíčkami, alebo doma nakladú do nej vajíčka malé motýliky, psotami menované, ktoré aj v zime lietajú do svetla. Kde jedna taká psota sa zjaví, tam je už zle, a i jednej treba predísť, lebo jedna nanesie vajíčok i do päťdesiat. Ona príde síce aj zvonku, ale hubu natretú petrolejom nenavštívi. Daktoré huby nivočia chrobáčiky; i tieto usmrtí petrolej. 

  Uverejnené v Slovenských pohľadoch č.12 (1892)