Skok trenčianskym Považím do Turca.

Od Joz.L.Holubyho.  

     Je tomu práve 40 rokov, čo vratislavský výborný botanik, starší barón Uechtritz, kysuckou dolinou a strečnianskym priesmykom cestoval na Vysoké Tatry, aby poznal z vlastného názoru  rastlinstvo nášho čarokrásneho Slovenska; a keď sa s bohatou korisťou rastlín zase domov vrátil, podal o tomto svojom výlete zprávu v Skofitzovom „Botanisches Wochenblatt" r.1857 vo Viedni. Tam spomína, že medzi Vrútkami a strečnianskym priesmykom sbieral vo velikých prímerkoch utešený kaprad Woodsia ilvensis RBr. Od tej doby, mojím vedomím, tohoto kapradu tam nikto viac neudáva; že ale Uechtritzove udania, ktoré pozdejšie aj jeho syn, mladší R. v. Uechtritz, kontroloval a dľa herbáru otcovho zistil, sú úplne spoľahlivé, i ja som v svojej „Flore trenč. stolice" tento kaprad na udanom stanovisku bez všetkých skrupulov spomenul, bárs som ho z Trenčianska ešte nebol videl. Kedykoľvek som železnicou cez priesmyk strečniansky cestoval, vždy som vyzeral z voza oknom: kde by asi tento vzácny kaprad mohol byť, abych sa ním, keby sa mi dakedy pošťastilo priesmykom týmto utešeným peší prejsť, jak pre môj herbár, tak aj pre početných priateľov dostatočne zásobiť mohol. Ale, jakokoľvek ma už od rokov ťahalo sem, nemohol som sa, zakiaľ som bol mladším, dostať k tomu, abych si bol okolie Strečna pochodil; až na sklonku života vyplnila sa moja dávna túžba, že som nielen od Strečna po Vrútky peší prešiel, ale i vo veľmi milej spoločnosti spomenutý kaprad v utešených prímerkoch v množstve sbieral.

     Prv ale, než bych sa so svojimi starými hnáty bol odvážil na túto prechádzku, podrobil som ich doma zkúške, keď som sa týždňom pred týmto podareným výletom do Turca vybral z domu o 6. hodine ráno na bošácky Lopeník (2800'), a aby mi horou veselšie a pred divými bravy bezpečnejšie bolo, vzal som si s sebou jednoho krepko-nohého kopaničiara, a strmým svahom kráčal som až na vrchol, pyramidou korunovaný. Chôdza bola miestami tak obtížna, že som sa bukovych halúz lapať a tak krok za krokom vyššie a vyššie pošinovať musel, až sme sa, práve o 12. hodine poludňajšej, na vrch dostali. Že som cestou samé dávno mi už z tohoto územia známe rastliny pozoroval, len málo ktorú som si vzal s sebou; veď nebolo cieľom môjho lopeníckeho výletu mnoho rastlín nasbierať, ale vyzkúsiť: či sa ešte môžem na nohy a pľúca spoliehať, alebo či mi už službu vypovedia?  Išlo to nad očakávanie dobre, a s Lopeníka sbehol som za tri hodiny domov. Viac ráz som prišiel do pokušenia, keď ma naše hodné kopaničiarky zbadaly a ma výborným mliekom počastovať chcely, — túto ich laskavosť neodmietať. Ale musel som sa premôcť a mlieko nepiť; lebo mám vo zvyku na svojich prechádzkach mnoho vody piť, aby sa mi ztrata vody z tela potom zase nahradila, a mlieko a voda tak sa spolu šnášajú v žalúdku a niže žalúdka jako pes a kočka, že vrčaniu, fúkaniu a prskaniu nebýva konca. Raz — hodne dávno — som to sám pri sebe bol zkúsil; a viete, že kto sa raz popálil, ten aj na huspeninu dúcha. Keď si včas ráno svoju metličku (kávu) vypijem, vydržím celý deň, i v najväčšej spare, chôdzu horami a dolinami, nech len mám pod chvíľu za dobrý hlt čerstvej vody. Spomenutia zasluhuje, že som na viac miestach Lopeníka videl v množstve a sbieral „dobrú myseľ" s kvetami čisto-bielymi a klásky zelenými (Origanum vulgare L.B. virens Bl. Fgh. flore albo). Normálna, červeno-kvetá forma tejto rastliny užíva sa zhusta v domácom lekárstve, ale i v ľúbostných čaroch. Prachom potlčenej „dobrej mysli" posypajú deťom chrastavé hlavy a tváre.

     Veľmi som sa tomu tešil, keď som videl v „rubiskách", asi do polovice vyšky Lopeníka siahajúcich, prekrásne úrody. Horská raž, jačmeň, ovos, hrach tak utešene a bujno stály, že sľubovaly hojnú úrodu. A tie veliké plochy svahov boly motykami pokopané, ovsom a horskou ražou posiate; v prvy rok dá úrodu ovos, a raž rozkrovatená nechá sa prezimovať, ba po svezení ovsa i za pašu sa spotrebuje, a keď je príhodné počasie, na druhy rok dá úrodu raž. Po svezení raži spotrebuje sa také rubisko za pastvinu, z ktorej sa bukové, už práchnivejúce pne vyklčujú, a až potom môže sa pôda poorať a jarinou posiať. Od pár rokov už aj naší kopaničiari upotrebujú v rubiskách umelé hnojivá, lebo nie sú v stave toľko stajňového hnoja sosbierať, koľko na opravenie veľkých rubísk potrebujú. Kto má v tom zaľúbenie, nadávať nášmu slovenskému ľudu do ťarbavých a lenivých, tomu by som doprial, aby prišiel sem, vzal motyku, čakan a sekeru a s mojimi statočnými a v práci vytrvalými kopaničiarmi len za jeden jediny deň rubiská klčoval: potom by uhádol, za čo je toho ríf, a prestal by obviňovať ten dobrý, skromný, v prácí vytrvalý ľud, z lenivosti.

Jako skoro sa človek v svojom očakávaní sklamať, a to boľastne sklamať môže, to sa ukázalo aj pri našich kopaničiaroch. Na tretí deň po mojom výlete na Lopeník prišla úžasná búrka s hustými krúpami, ktoré širokým pruhom spŕchly práve na najpeknejšie a najbujnejšie siatia v rubiskách a na nich veľmi mnoho škody narobily, neďaleko Lopeníka však šesťnásťročné dievčatko, na roli snopy snášajúce, hrom zabil. Nenie tedy pred pohromami ani naš kraj, bárs jak nám mily, zachráneny, a „nešťastie nechodí po horách, ale po luďoch", lebo i nešťastie krupobítia a hromu nie hory, ale ľudia pociťujú.

      Vyprobovav tedy svoje sily, vybral som sa dňa 27. júla s ranným vlakom pri najpeknejšom počasí do Žiliny, kde som požíval laskavé pohostinstvo pána Dr.Dušana Makovického.      Popoludní vybrali sme sa s mojím veľmi milym hostiteľom a s p.vikárom Maštenom do Rajeckych Teplíc, abych si tam blízku Jánošíkovu skalu a Mačku poprezeral. Na ceste sme sa ustavili v Bytčici u nášho vytečníka, pána farára Zaymusa, ktorého som dosiaľ osobne poznať nemal príležitosti, ač mi už dávno bol známy jako horlivy, neunaveny napomáhateľ blahobytu ľudu v každom ohľade, a vedel som aj to, že jeho vytrvalá práca na národa roli dedičnej Bohom je požehnaná, ač u tých ľudí, od ktorých by mu v prvom rade patrila uznalosť a vďaka, stretá sa s horším, než je nevďačnosť. Už faru obklučujúce viniče, ovocné stromky a krásne kvety svedčia o neunavenej pilnosti tohoto šľachetného muža. Živ ho Boh ešte za mnohé roky a daj mu sily a čerstvosti ducha i tela, aby ešte hodne dlho v kole svojho ľudu, početných priateľov a ctiteľov požehnane pôsobiť, a lepšie dni, než sú terajšie, zažiť mohol. Zaslúžilo by, aby sme sa od neho naučili, jako možno zúžitkovať ribiz, egreš, maliny, černice, čučoriedky, jablká — na ovocné víno, ktoré je, jako som sa tu sám presvedčil, o mnoho chutnejšie a na každy pád zdravšie, než tie po krčmách predávané žbrindy fabričných vín. 

     Keď tak čítam v časopise všeobecného lekárnického spolku rakúskeho, jako vo Viedni občas chodievajú komisie potraviny skúmajúc, a keď ich najdú sfalšované, už či sú to opojné nápoje, či korenie, či jakékoľvek potraviny, predavača a vyrábateľa citlive potrescú a babranicu zničia, aby sa ľud neotravoval a neokrádal, vždy mi prijde na myseľ: či by nebolo potrebnejšie, užitočnejšie a humánnejšie aj u nás, keby sa istí ľudia radšej prizerali na prsty predavačom liehovín a potravín, než aby ušima strihali a očami sliedili po tých, ktorí sa nevedia s takou morálkou spriateliť, ktorá odrodilstvo vrcholom múdrosti a vlastenectva menuje? Už od rokov nosím so sebou výstrižky maďarských a nemeckých pešťbudínskych rozličných novín, kde sa annonsujú prachy na vyrábanie koňaku, rumu, slivovice, pálenky a vína, a ešte roku minulého čítal som taký oznam v „Pester Lloyde", a pred pár rokami, cestujúc železnicou hore Považím, vo vozoch druhej triedy krášlil čačaný, u vchodu na bok voza vnútri prilepený oznam, bezočive, drzo a nehanebne odporúčajúci také prachy na lacné dorábanie opojných nápojov. Proti takémuto švindlu bola by najlepšia obrana: vôbec nepiť žiadnych opojných nápojov, kde človek nenie úplne istý, že sa mu podá pohár nefalšovaného nápoja. Lebo tak myslím, že požívaním sfalšovaných nápojov a potravín viac sa hubí zdravie a kráti život ľudu i rastie úmrtnosť, než všetkými vojnami, cholerou, záškrtom a inými nákazlivými a chytľavými chorobami. Bacillom sa po celom svete vypovedala vojna, ale travičstvo fabričnými, za pravé vydávanými nápojami, prevádza sa u nás veselo a bez bázne pred zaslúženým trestom.

      Keď sme sa v bytčickej fare za viac času, než sme obmýšľali, milo zabavili, s želaním zdravia a zdaru nášmu vytečníkovi, p.farárovi Zaymusovi, odišli sme smerom k Rajeckým Tepliciam. Človeku, obývajúcemu stále kraj, bárs kamenistej pôdy, ale bez väčších skál, je to velikou pašou očí, keď sa môže podívať na fantastické skaly, tiahnúce sa západnym bokom Rajeckej doliny. Slepence (konglomeráty) a vápno, poprerývané puklinami, podivno sem-tam miestami poprehadzované, tu v podobe hrebeňa, tam zase brány, končitej homôlky, gotickej veže, šedé, machom a lišajníkmi porastené, v puklinách kaprady a vzácne rastliny, zjavnosnubné živiace, vyčnievajú bez ladu a skladu zo zeleni nízkych krovín a vyšších stromov. Pre kvetnu týchto skál prišiel som už pozde, lebo tie hneď z jara obliekajú sa do svadobného rúcha, kym ešte pukliny a strminy skál koľko-toľko vlahy majú; preto ale, keď sme sa pohodlnými chodníkami a nepohodlnými strminami vyhrabali hore na Jánošíkovu skalu a až k samej, z ďaleka kočacej hlave podobnej skale „Mačka", ulovil som viac môjmu najbližšiemu okoliu neznámych rastlín, ktoré všetky umiestené budú v mojom herbári. I najpilnejší sberateľ rastlín mal by nie za hodinu, dve, ale za roky práce, aby skalnaté okolie Rajeckých Teplíc a Súľova preskúmal; lebo ač sa už od počiatku nášho storočia viac floristov po tomto okolí zarážalo, ani jeden nebavil sa tu cez celú letnú dobu, ale len bežne, jakoby letkom, pozoroval a sbieral tu rastliny, a ešte mnoho, veľmi mnoho bedlivého prezerania všetkých prístupných skál, skulín, kútov a pramenitých miest treba, aby sa mohla aspoň približne úplná kvetna okolia tohoto sostaviť ¹).

     Keď sme si tak skaly tieto poprezerali a strmým brehom do doliny sa spustili, išli sme si odpočinúť do Rajeckých Teplíc. Tak sa mi videlo, jakoby tu nebol veľký počet hosťov, lebo v parku bolo vidno málo ľudí. Hodne pozde večer vrátili sme sa do Žiliny. Ač mi tento výlet nič nového nepriniesol, aspoň zo známych mi rastlín som si po pár exemplároch vzal, aby aj tento kraj bol v mojom herbári zastúpený.

      Ráno som bol o 4. hodine už vystrojený, aby som sa železnicou dostal do Strečna a ztadiaľ peší do Vrútok. Môj milý hostiteľ priniesol tú obeť, že sa vystrojil so mnou, a že prišiel dosť zavčasu aj p. vikár Maštena; pripojil sa nám aj on. Do Strečna dostali sme sa železnicou, a mne až potom, keď sme sostúpili, prišlo na um: jako sa dostaneme na ľavý breh Váhu, keď by sme snáď našli člny popečatené alebo práve poprevrtávané ? Obava moja však bola zbytočná, lebo keď prievozník z člnku vodu vyšpliechal, umiestili sme sa v ňom, jako sme vedeli, a náš Cháron nás bez nehody prepravil. Všade bola obloha jasná, len cez vrchy strečnianského priesmyku prevaľovala sa hmla, biela, skundolená, jako keď cesto cez kraj koryta prekysáva, z čoho náš prievozník k tretiemu dňu dážď predpovedal. Tak, reku, bude dobre so mnou, jestli až na tretí deň pršať bude, keď sa už zpopod Malého Kriváňa domov vrátim. 

      Hrad strečniansky sme obišli do kola; lebo že tu všetky pažite a tráviny pasúcimi sa ovcami a kravami boly obhryzené. jako vnove oholená brada, nenašlo sa tam nič pre mňa. Strmé vrchy za hradom boly by iste viac vzácnych rastlín poskytly, keby som nebol musel rátať s časom, abych sa do pol druhej popoludní do Vrútok dostal. Dosť po biede sme príkrym svahom pod hrad na hradskú cestu sliezli; ja ale nemal som z tej lezby iného osohu, jako že som hrad so všetkých strán videl. Od železnice zdá sa byť malým, sťa klietka; ale keď sa naň podívaš od severu alebo od juhu, poznáš, že bol jestli nie väčší, tedy aspoň toľký, jako hrad beckovský. Býval to tam kedysi hlučný a veselý život na hrade strečnianskom, kde teraz len havrani kvákajú!

      Od strečnianskeho hradu po Vrútky malo by byť, dľa mappy generálneho štábu, v rovnej čiare asi 7 kilometrov; len že hradskou cestou, sem-tam sa hadiacou, a keď pritom človek v pravo a v ľavo odskakuje, urobí to temer raz tak dlhú cestu. Ja som priesmykom po všetkých skalnatých svahoch pozeral, aby mi hľadaná Woodsia ilvensis RBr. neušla, a ja, do Vrútok dojdúc, nemusel som vzdychať: Oleum et operam perdidi, t.j. darmo si sa, človeče, v potu zváral a krpce dral. A to by ma bolo tym viac škrelo, že by som bol mal dvoch svedkov môjho nezdaru, ktorý by som potom nebol mohol zamlčať, abych sa aspoň posmechu zbavil, keby ma bola škoda potkala. Z počiatku som sa stretal len so starými známymi,  z ktorých najviac pekné, i v dolnom Trenčiansku sa nachodiace kaprady oči moje tešily. Keby bola bývala svätojánska noc, bol by som pod ne krpce svoje nadstrčil, aby mi do nich zlatého prachu napadalo, ktorý by som v tejto niklovej dobe veľmi dobre mohol potrebovať. Ale Jána už dávno minulo, a my sme stúpáli nie v noci, ale vo dne cez strečniansku úžinu: a tak mi aj chuť po zlatom prachu musela prejsť.

     Nápadne drobná Cystopteris fragilis Bernh., veľmi časté Polypodium Phegopteris L. zaslúžia zvláštneho spomenutia. Z čiernoplodých malinníkov, ktorých som na svahoch vedľa cesty len málo videl, najčastejší zdá sa byť Rubus hirtus WK. alebo tohoto blízky príbuzný; vyše jarku železničného, u samej cesty, začervenaly sa mi však plody (ešte nezrelé) jednoho malinníka, v ktorom som poznal Rubus suberectus And. a ktory som, ač som ho z mnohých stanovísk Nemecka a aj z Uhorska mal, ešte nikdy živý nevidel. Rozumie sa, že som si z neho pár vetvičiek s plodami a pár kúskov tohoročného šľahúna s listami uložil do mappy, lebo ho v Trenčiansku dosiaľ nikto nenašiel. Už po skalách žulových pri jarku železničnom od juhu objavily sa pojediné prímerky hľadaného kapradu Woodsia ilvensis EBr., ktorý potom v malej vzdialenosti, vždy ešte na trenčianskom území, hojne a vo veľmi bujných exemplároch rastie. Už som mal dušu na mieste, keď som si mohol čo najkrajšie prímerky navyberať, a že mi aj moji spoločníci statočne pomáhali, bol som za malá chvíľu tak nimi zásobený, že si nielen svoj herbár obohatím nimi, ale aj do Moskvy z nich pošlem, a dám vďačne i tu doma každému, kto si to bude vedieť opatrovať. Môj roztomilý hostiteľ sa len pod fúziky usmieval, keď ma videl prstami z puklín skál vypaprávať husto spletené korene tohoto kapradu, že som si nechty na prstoch zčiastky sodral, zčiastky doštiepal. Tak asi, jako ja na Woodsiu, vrhá sa lakomec na zlato, a nedbal by ho všetko shrabať. Pán vikár však hľadel na mňa káravým okom. On sa sám rozumie do floristiky, ale pátrí bez pochyby do počtu tých floristov, ktorí sa boja, že keby si 5—6 prímerkov z daktorej rastliny aj s koreňom vykopali, rastlina tá by musela na tom stanovisku vyhynúť a kvetna by o jeden druh schudobnela. Pre seba si vzal len maly exemplárik, ale pre mňa ich navyťahoval hodnú hŕbu čo najväčších. Pán doktor však vybehol na svahu toho skalnatého vrchu hodne vyše mňa a tam mi navyberal hodnú hrsť Woodsie.

     Jeden exemplár pôjde do Moskvy, a ja mu svedomite napíšem na ceduľku: „legit Dr.Dušan Makovicky", a jeden s týmže označením uložím sebe do herbáru — na milú pamiatku. A veď táto ledačina kaprad ani nie je na maličké uzemie obmedzený, ale nachodí sa v Uhrách na viac miestach (tak u Kraľovian pri vtoku Oravy do Váhu, na Sitne, kde ho Kmeť sbieral, na liptovsko-zvolenských horách po Lučivnu, od Prešova po Tokaj, na Vihoslate v stoliciach Užhorodskej a Ugočskej, jako aj na Papuku v stolici Požeskej (V.Neiln. Aufzähl. d.i. Ung. u. Slav. beob. Gefässpfl. p.7); v Nemecku na viac miestach, v Čechách, na Morave, v Sliezsku; kde-tu v Horvatsku, Tyrolsku, Švajciarsku. Nadto nachodí sa roztrúsený aj v Anglicku a Škotsku, v Skandinavii, Rusku, v Malej Asii, na Kavkaze, na sibírsko-čínskom pohraničnom pohorí od Altaju až po Amursko, Ochotsk a Kamčatku, na Unalaške a severných čiastkach severnej Ameriky až po Grónland, a nechýba ani na Islande. (V.Luerssen Farnpflanzen, p.510); lenže medzi tam podrobne udanými stanoviskami sú zase veliké plochy územia, kde by sme tento kaprad darmo hľadali, alebo kde dosiaľ ušiel pozornosti sberateľov. Ale nielen že som v úžine strečnianskej tento vzácny kaprad sám sbieral, a tak s touto, v náramnej horúčosti konanou prechádzkou bol som úplne spokojný, aj keby mi nič inšieho nebolo pod oči a ruky prišlo, ale na jednej, do samej hradskej cesty vyčnievajúcej žulovej skale, z jejž puklín som si malíčký kaprad Asplenium septentrionale Hoffm. prácne vykutával, aj veľmi zriedkavý druh, pre kvetnu Trenčianska nový a dosiaľ nikým tu nesbieraný, totiž Asplenium germanicum Weiss. asi v 20 kusoch som našiel. 

     Moje tu sbierané prímerky sa výborne shodujú s vykresom Luerssenovým (I.c.p.239)  i čo do podoby i čo do veľkosti. Hodne viac, než som ich s sebou vzal, nechal som ešte tam, lebo boly maličké, sotva na 1" vysoké. Floristi sa oň hádajú; lebo keď ho jedni držia za samostatný, dobre ohraničený, so žiadnym iným kapradom konfundovať sa nedajúci druh, a za taký i sám ho pokladám, iní s velikou učenosťou a dôkladnosťou dokazujú, že je to miešanec (bastard) z Asplenium Ruta muraria L. a A. septentrionale Hoffm. povstalý; Hazslínszky však vyhnul sporu a námahe tým, keď o ňom veľmi povrchne hovorí, že je len formou z Asplen. Ruta muraria L., ktorá sa našla v Železnej, Prešporskej, Hontianskej a Marmarošskej stolici. (Hazsl. Magyarh. edény. Nôvényei p.433.)

     Ešte jako prešporský žiak sbieral som Asplenium germanicum na jednom mieste v skladoch vínohradov, a pri Modre na podobnom mieste Holého Vrchu, lenže z tých, okolo r.1857 sbieraných exemplárov nemám viac ani jednoho, lebo celý môj veliký herbár prešiel pred asi 12 rokami do iných rúk; zato mám prešporské, Bäumlerom na tom istom stanovisku sbierané prímerky, ktoré sú značne väčšie, než tieto zo strečnianskeho priesmyku. Kto tento druh len raz videl na jeho stanovisku živy, ten ho kdekoľvek hneď na prvý pohľad pozná. ²)

      Vo vrútockom poli sme si v chládku za chvíľku odpočívali, a že ešte dosť skoro bolo, pokúsili sme sa rezkejším krokom dobehnúť k vlaku, pred pol jedenástou hodinou hore Považím turčianskym odchádzajúcemu. Práve sme došli v najlepší čas, že rozlúčiac sa so spoločníkmi cesty a ďakujúc im za sprievod, uháňal som k Turanom, kde ma až popoludní čakali.

      Divil som sa tomu, že tu žatva bola práve tak v behu, jako v dolnom Trenčiansku, kde sa tohoto roku temer o 14 dní pozdejšie, než v iné roky, začala. Úrody na Považí všade sa dobre vydarily, a Boh požehnal ľudu svojmu chleba. Večer zaviezli sme sa do Sučian k nášmu milému Jankovi Hodžovi, na jehož milú domácnosť, utešené deťurence a nádherné plnokveté Begonie v záhradke a medzi oknami, rád sa budem rozpomínať.

Bolo už hodne pozde, keď sme si smysleli, že je už konečne čas vrátiť sa do Turian. Na druhý deň ráno vybral som sa v sprievode panského hájnika, dobrou duplovkou ozbrojeného, p.podučiteľa turianskeho, jak sa zdá, passionátneho rybára a Nimroda, a mendíčka Ondrejka, chlapčeka bystrého, jako Janko Hraško drobného, ale s noškou potraviny rezko kráčajúceho, smerom k severu do doliny Studenca, pod hole. Radili mi, aby som do tej doliny nešiel, lebo že je celá vysoko zanesená skálím, keď tohoto roku v máji na okolitých hoľach veliky lejak s ľadovcom padlý celú dolinu v kamennú púšť premenil. Že však aj také účinky búrky hodné sú videnia, a nedalo sa ani mysleť, že by som po svahoch do doliny Studenca spádajúcich rastliny nemohol sbierať, a že hore tou dolinou najsnadnejšie až na hole ku kosodrevine sa dostanem: zamierili sme len predsa ta.        Na roľach Lazov, hneď vyše Turian, videl som:  Gypsophila muralis L., Spergularia rubra Pers., Spergula arvensis L. a na jednom úhore veľmi drobnú Filago montana L. a Filago hitescens Jord., ale po Fil. canescens Jord. darmo som sa obzeral. Ďalej severom je rozsiahla pastvina Hájková, porastená krovinami jelší (Alnus glutinosa Gärtn. a A. incana Dl.), briez, bukov a iných drevín. Kde-tu sú aj lúky, teraz už dávno pokosené. Medzi krovinami veľmi hojne rastie „jelený mach" (Lycopodium clavatum L.), v Bošáckej doline „Netáta" zvaný, ešte s nezrelými výtrusami. Rastlinu túto, vždy zelenú, dávajú si do okien a prepletajú ju na okrasu po kuchyňach a izbách. Iste len z nedopatrenia sa stalo, že ju Hazslinszky v svojej spomenutej kvetne Uhorska neuvádza; lebo nie je možno, aby ju sám na mnohých stanoviskách nebol videl, alebo udania iných floristov bol prehliadol. Môj vodca mi nevedel o jej upotrebení inšie povedať, jako to, čo som už spomenul. V Bošáci ju, z Moravy a z Drietomy donesenú, keďže na blízku len veľmi zriedka rastie, zakiaľ v malých kotlíkoch pálenku pálievali, potrebovávali na vymývanie a drhnutie ňou týchže kotlíkov, „aby hojne pálenky z nich natieklo". 

      Na mokrinách a pramenitých miestach, jakých je všade plno na Hájkovej, sbieral som Ranunculus Flammula L, ktorý, dosť podivno, v južnom Trenčiansku nikde spozorovaný nebol. Všetky tieto kroviny sú husto porastené vresom (Calluna vulgaris Salisb.). Bolo by hodno bývalo lepšie sa poohliadať po týchto krovinách, lebo už pri samom chodníku, tak, jako na pokosených lúkach, našiel som so zrelými tobolkami „tukuľu" (Pinguicula vulgaris L.); ale bolo treba sporiť s časom a v tak nízkych polohách nebaviť sa, aby som sa čím ďalej hore dolinou dostal. Nápadne nízka, krovatá, drobnolistá a bohate plodonosná breza, ktorá po mokrinách týchto pastvín často sa nachodí, je Betula carpatica WK.

     Veľmi hojne rastie tu po mokrých lúkach „škuta" (Nardus stricta L.), trávička to pekná, ale koscom nevzácna, lebo má stebielka jako tenučké drôtiky a listy jako štetiny, ktoré len veľmi ostrá kosa zachytiť môže, zatupená však len sa po nej prešmykne. Pasúci sa po nej dobytok vytrháva ju aj s koreňom: preto vidno všade povytŕhané a ohryzené chlpy tejto trávičky. I meno „psica", ktoré som v Trenčiansku počul, poukazuje na jej planú jakovosť.

      Južné výbežky pohoria malo-kriváňskeho pozostávajú zo žuly, tak, jako aj v priesmyku strečnianskom tá istá žula miestami je viditeľná v mohutných skalách. Žulové balvany vyplňujú dno doliny Studenca, ktorou sa valí s hukotom hodný potok, na pstruhy bohatý. Ešte teraz nielen na samom dne doliny, ale aj na vymletých, a postŕhaných bokoch jej vidno účinky májovej búrky, lebo sem-tam naváľané žulové balvany i v koryte krivolakom potoka, i po oboch jeho brehoch po celej šírke doliny svedčia o zázračnej sile valivších sa vôd, a beda by bolo bývalo človeku, ktorého by tie prúdy boly s sebou schytily. Keď mi vlani prechádzka šútovskou dolinou bola obtížnou pre časté prechádzanie cez oblé a primitívne lávky ponad potok, ktoré nadto ešte boly klzké, lebo popŕchalo: tu v doline Studenci len jednu pohodlnú lávku, a to i s operadlom, sme mali, ostatné ale časté priechody cez potok len opatrným skokom s jednej mokrej a klzkej skaly na druhú vykonať sme museli. Jedno vyklznutie na mokrej skale bolo by ťarbavému skokanovi pripravilo velice nevhodný studený kúpeľ, a silný prúd potoka bol by ho náležite so skaly na skalu pogúľal a do okrúhla pootĺkal. čím vyššie sme vystupovali do doliny, tým viac rastlín pribývalo do mojej mappy, a že je po svahoch doliny rastlinstvo veľmi bujné a zväčša z rastlín velikých sa skladá, bachratel môj šlabikár očividome. Všetky veliké, veľko- a širokolisté rastliny maly spodné listy deravé, v máji padnutými krúpami poprerážané; preto ale hodia sa dobre do herbáru.

     Pod hoľou „Kopa", na bujnej lúčke, zkadiaľ už po kosodrevinu nebolo ďaleko, a nebolo by bývalo treba ani za hodinu sa driapať príkrym svahom hore, vložil som si ešte dakoľko prímerkov Aconitum Napellus L., tu bujno a hojne rastúceho, a tu mali sme aj malý odpočinok. Že ale už nebolo možno do mappy viac rastlín vpratať, a keby som sa bol až ku kosodrevine vyhrabal a tam cely rad hôľnych, doline chýbajúcich, druhov rastlín našiel a ich aspoň po 2—3 prímerky bol chcel s sebou vziať: bol by som musel čiastku tých, ktoré som už hodný kus s sebou vláčil, povyhadzovať, — radšej som sa vrátil, a preskúmanie Kopy, hodne vyše 4000' stôp vysokej, odložil som na iný čas. Jak dá Boh zdravia a čo všetko k tomu treba: aj to sa ešte stať môže. Na zpiatočnej ceste musel sa potok zase na tých istých miestach preskakovať: a teraz nám to už tak išlo, jako po masle. Výborný čas, v hore vedľa potoka príjemné chladno, hojná korisť na podhôľnych rastlinách: to všetko urobilo mi tento výlet podareným.

     V štvrtok, 30. júla, odcestoval som s ranným vlakom domov, abych ešte v ten deň v Studenci nasbierané rastliny do prešu uložil, lebo tie, ktoré som v okolí Rajeckých Teplíc a medzi Strečnom a Vrútkami sbieral, poslal som poštou domov, kde som ich po svojom návrate už v preši uloženo našiel.

      Viem dobre, že je to všetko maličkosť, čo som za tých pár hodín rastliny sbieral, lebo ani jednej hole som jako sa patrí nepreskúmal. K tomu je treba mnoho času a častejšie sem vychádzanie; ale aj tá za málo hodín trvavšia prechádzka nebola bezvýsledná, a domov donesené rastliny nielen mne sú vítané, ale aj iným radosť urobia.

      Konečne udám tu soznam pod Kopou v blízkosti Malého Kriváňa sbieraných rastlín, s pridaním daktorých len poznačených. V tomto sozname však neuvádzam rastliny dľa žiadnej sústavy, ale len v tom poriadku, jako mi, kráčajúcemu hore dolinou a nazpať, pod oči a pod prsty prišly:

Zoznam má len latinské názvy, 

dám ho tu po priradení názvov slovenských. 

     Pravda, že tieto ta vypočítané rastliny tvoria len veľmi malú čiastku kvetny tohoto pohoria, lebo sa to nedá za pár hodín vybehnúť do hory, tam na všetky strany odskakovať, značiť, sbierať, do papierov ukladať a potom sostaviť chceť čo len približne úplný soznam kvetny bárs jak malého územia. Mne rozprával p. farár Hodža, že sa mu kedysi chválili dvaja professori, ktorí sa boli vyštverali na Malý Kriváň, jako boli prekvapení, keď na celom M. Kriváni žiadnych rastlín nenašli. Buď zabudli oči doma, alebo mysleli, hádam, že tam najdú samé nevídané a svetu dosiaľ neznáme druhy. Ja som celkom spokojný s korisťou, bárs som sa M.Kriváňu sotva vyše kolien dostal.

     Môj vodca mi rozprával, že „veliky lopúch" (Petasites officinalis) namastený prikladajú deťom na opuchlé telo; kosodrevinou sa okiadzajú proti lámke, a fajčiari že si z kosodreviny robievajú pipasáre, aby sa im chutnejšie fajčilo.

     Ešte spomeniem, že som v malej močarine, blízko železničnej stanice turianskej, videl listy „horkej ďateliny", ktorá v dolnom Trenčiansku len na hlbokých bahnách a rašeliniskách rastie a za liek proti zimnici a pokazenému žalúdku sa užíva.

¹) Pre tých, ktorí sa s floristikou zapodievajú, udávam tu soznam na Jánošíkovej skale a v jej blízkosti sbieraných rastlín. Sú to:

Zoznam má len latinské názvy, 

dám ho tu po priradení názvov slovenských. 

Zoznam má len latinské názvy,

dám ho tu po priradení názvov slovenských.