       |
|
|
|
Niečo o malinníkoch Bošáckej doliny.
Podáva J. L. Holuby.
Rod malinníkov
(Rubus) je i v našom kraji tak bohatý na druhy, miešancov a
formy, že temer k nemožnosťam patrí opanovať ich a sústavne dľa
príbuznosti všetky tak
opísať, aby sa dľa toho opisu kýmkoľvek určiť daly. Viac ráz pokúsil som
sa i ja sostaviť priehľadne čiernoplodé malinníky aspoň môjho
najbližsieho okolia, v ktorom sa nachodí množstvo takých druhov a
foriem, ktoré sa pod klobúk žiadneho, mne známeho opisu vpratať nedaly,
a tak, ako nové novým, uznám vďačne, že často zbytočným menom a opisom
opatrené boly a byť musely. Spáchal som tedy i ja, ako predo mnou,
súčasne so mnou a po mne veľmi mnohí iní batografi (opisovatelia
malinníkov) hŕbu takrečených nových druhov, miešancov a foriem, z
ktorých však len čiastka menšia udržaná byť môže a veliká väčšina
degradovaná je na púhe synonyma: a tak pri najlepšej vôli, prispeť k
objasneniu mnohotvarnosti tohoto temer do nekonečna menivého roda,
prispel som mimovoľne k rozmnoženiu konfúsie. A vyznal som to úprimne
viac ráz svojim cteným dopisovateľom i tu v hraniciach vlasti našej, i
za hraniciami; ale nedali mi pokoja a ustavične len vypytovali odo mňa
tunajšie malinníky, nechtiac dopustiť, aby som tých ostnáčov, do ktorých
som sa bol s takou chuťou pustil, ako všetkým opisom vzdorujúcich
hlavánov a neposedov, na klin zavesil a viac o nich sa nestaral. I
minulého roku išly, na naliehavú žiadosť, balíky malinníkov do
Budapešti, do Viedne, do Westfalska i do Švédska. Som zvedavý, ako si
tam s nimi poradia a kde ich v rade umiestia? Na monografii uhorských
malinníkov pracuje teraz najpovolanejší florista uhorský, Dr.Vincenc
Borbás v Budapešti, ktorý má i najväčšiu čiastku mojich tunajších
malinníkov a daktoré mnou perom kreslené a čiastočne kolorované druhy.
Nepochybujem, že jeho práca vyrovná sa najlepšiemu dosiaľ dielu
dr.Fockeho v Brémach (Synopsis deutscher Brombeeren", 1877), a1e
nemožno očakávať, že by dľa nej potom bolo možno spoľahlivo určiť
všetky, na území koruny uhorskej sa nachodiace druhy a formy, lebo
najväčšia čiastka Uhorska je, čo do malinníkov, len povrchne preskúmaná,
alebo celkom neznáma. Bude to tedy v najlepšom prípade len smelý pokus
jak-tak do poriadku priviesť tothohú-vabhohú kvetny malinníkov
uhorskych, a vystavenie najrozšírenejších a najvýznamnejších druhov, s
obídením menej rozšírených, lebo len sporadicky sa vyskytujúcich, bárs i
tie, na malom, území, lebo sporadicky rastúce druhy, nech sa len dobrými
a stálymi známkami od ostatných delia a zo semena s nezmenenými
podstatnými známkami sa rozmnožujú, zasluhujú, aby sa s nimi tak
zachádzalo, ako s druhami najrozšírenejšími. Ale kto sa na to smie
odvážiť, aby všetky tie stá rozličných malinníkov zo semena dochovával a
za dlhé roky i na rozličnej pôde pozoroval? Ja som len asi desať pekných
malinníkov presadil do záhrady a niektoré zo semena dochoval, abych ich
mohol pozorovať. Pozorovanie však musel som už po dvoch rokoch zastaviť,
lebo sa mi tak drzo a bezočive rozrastaly po záhrade, že moji domáci
rukami zalamovali, že im už miesta na mrkvu a cibuľu nezostane!
Malinníky
rastú vo velikom množstve zvlášť po horách. V stíne hustých, tmavých
lesov ledakde vidno slabučké prímerky; ale ako sa les sotne, objavia sa
malinníky v druhý, tretí rok tak hojne, že šľahúňami svojimi pokrývajú
často značné plochy. Kde sa tam razom nabraly? Niečo narozsievali vtáci
s výtrusom, lebo im puchor tvrdé kôstky malín nestrovil; ostatok žívoril
bol v stíne hory, bez toho, aby bol plody donášal alebo čo len kvitol,
až keď prekážka zdarného vzrastu — husté, listnaté stromy -vyťatím
odstránená bola, vzchopily sa velmi húževnatou silou života obdarené
malinníky a doháňajú rýchlym a bujným vzrastom v svetle, čo v stíne boly
zameškaly.
Ale netešia sa tu dlhému, veselému vzrastu; lebo vzmáhaním listnatych drevín pribýva stínu a ubýva svetla, a o 6—7 rokov malinníky zase udusené byvajú a musia trpelive čakať, až sa po dlhých rokoch zase hora sotne. Preto sa stáva, že mnohé formy malinníkov, ktoré sme v sečiach pohodlne pozorovať a v akomkoľvek množstve počas troch, štyroch rokov sbierať mohli, so stanoviska sa ztratia, t. j. ani ku kvetu viac neprichádzajú a inymi drevinami udusené byvajú. Omnoho stálejšie stanoviská malinníkov nachodia sa krajom lesov, na krovinatých, slabo drevinami porastených vŕškoch, pri cestách, po valoch rolí a skladoch vinohradov. Aj prielohy, t.j. mnohoročné nepreorávané úhory, skoro sa zaťahujú hniezdami malinníkov rozličnych; ale ani tam nemajú stáleho miesta, lebo prielohy predsa dakedy sa posievajú, a pri oraní maliny sa vyhadzujú.
Kde sa však
malinník raz zahniezdi, nie tak snadno opustí svoje stanovisko; lebo keď
len tenké korene jeho v zemi ostávajú, i tie vyháňajú do šľahúňov, na
velikú mrzutosť žencom. V kopaniciach i po rokoch dobre pozná sa roľa, s
ktorej strany bola zväčšená priklčovaním kusu zeme z húštiny; lebo tam
malinníky, vzdor každoročnému vyhadzovaniu pri oraní a žatve, čo len v
slabých šľahúňoch, urputne znovu z koreňa vyháňajú. A keď povážime, že
čiernoplodé malinníky ešte i zakoreňovaním koncov tohoročných šľahúňov
pod jaseň veľmi rýchle a výdatne sa rozmnožujú: uznáme, že nielen
floristovi pre mnohotvárnosť, ale aj roľníkovi pre tuhý život, sú
malinníky crux et scandalum! Podivil som sa, keď mi raz vážený, starý a
zkúsený botanik bol poslal asi v sedmoro složeny šľahúň plstnatého
malinníka (Rubus tomentosus Borkh.), v pod jaseň špicom
zakoreneny, ako by to bolo niečo mimoriadneho. Stalo sa to tak, že
predtým málo všímal si malinníkov, a keď sa dal do ich pozorovania a
sbierania, zdalo sa mu to zakoreňovanie sa koncov šlahúnov zriedkavým
zjavom. Náš slovenský ľud však o tom má dobrú vedomosť, lebo raz, ked
som sa obstarného kopaničiara opýtal, ako sa má? odpovedal mi: „Ako
ostružlina: obema konci v zemi!" Za túto odpoveď by som mu hneď bol dal
dukát, keby sa také semeno po mojich vreckách potĺkalo. Ostružlinou
alebo Ostružinou menujú tu malinník ojínený (Rubus caesius L.)
po rolach a pri potokoch často rastúci. Ožínie menuje sa hniezdo
malinníka ojíneného, alebo aj tento druh sám; kdežto malínie
znamená väčšie malinníky, ako na pr. Rubus candicans Whe; bifrons
Vest, Vestii Focke atď.
Tu vyš
uvedenými poznámkami chcel som len upozorniť na zanímavosť tohoto velmi
rozšíreného a mnohotvarného rodu, a nebudem čitatelov unúvať suchým
vypočítaním u nás dosiaľ známych jeho druhov, miešancov a foriem, alebo
zdlhavými a pritom obyčajne nie úplne spoľahlivými diagnosami. Keď sú už
malinníky i čo do tvaru, i čo do zázračnej menivosti svojej, i čo do
mimoriadneho bohatstva ešte z väčšej čiastky dostatočne neohraničených
foriem, tak zanímavé, že sa už môžu vykázať bohatou, vylučne o nich
pojednávajúcou, literatúrou: myslím, nebude od veci, keď nie s
vedeckého, ale s pospolito-národného stanoviska pozreme na ne, ako ľud
potrebuje malinníky na pokrm, lieky a čary.
Červené
maliny (Rubus Idaeus L.) vo velikom množstve sa sbierajú po
sečiach i pre domácu potrebu i na predaj. Najchutnejšie sú čerstvo
naoberané s kra, lebo keď za čas stoja, domačkajú sa, a musia len pri
svetle byť jedené, aby sa človek s malinami nenahltal aj červíkov.
Hovorí sa síce, že človek nevie, od čoho stučnie;
ale i to
môže sa povedať, že vie, od čoho nestučnie. Zaváraná malinová šťava je
veľmi chutný a občerstvujúci nápoj. Lekárne spotrebujú mnoho centov
červených malín na syrup. V záhradách sa pestuje kde-tu odroda so žltými
plodami.
Všetky
čiernoplodé druhy a formy, ktoré dľa mena nepotrebujem vyčitovať, dávajú
od leta až do jasene veľmi dobré ovocie. čím žľazatejší a ostňatejší je
druh, tym voňavejšie a sladšie plody máva. Najmenej sladkosti majú plody
po roľach a pri potokoch rastúcich foriem ojíneného malinníka (Rubus
caesius L.) a tohoto najbližších príbuzných. Černice sú jakoby pašou
detí a pasákov; ale aj starí si na nich radi pochutnávajú. Ovocie
malinníkov čiernoplodých zavára sa s cukrom a dá sa dlho držať; ale mne
nie je to žiadnou maškrtou, lebo kôstky bobuliek veľmi zavadzajú zubom.
Zakiaľ si
smel hockto pálenku páliť doma bez platenia dane a bez dozoru financov,
pálievali aj v tomto kraji silnú malinovicu, za ktorou ešte dnes bývalym
kortešom sliny tečú. Z dobre zralých černíc môže sa prešovať i víno,
ktoré bárs nie je tokajčinou, ale iste je zdravšie, než maštrancie,
ktoré pod menom vína veselo a za drahý peniaz sa predávajú, na velikú
škodu nielen vačkov, ale i zdravia kousumentov! I teraz nosím vo vrecku
výstrižky z Pester Lloydu a Budapesti Hirlapu, v ktorých
verejne v oznamoch ponúkajú sa na predaj isté extrakty, z ktorých za 5
zl. 50 kr. 100 litrov vína zhotoviť sa dá, a to vína „výtečného,
zdravého, ktoré od pravého, prirodzeného vína nerozoznať.“ (Pest. Lloyd
1892 č. 65. od 16. marca). Komu takéto oznamy vačky naplňujú s
nevýslovnou škodou na zdraví obecenstva, najlepšie sa pozná z oznamu
tohože Pester Lloydu vo večernom liste od 11. marca 1892.
Na záhlaví tohoto oznamu stojí hebrejskými literami, ale nemecky: „Wichtig
fúr Regalienpächter“, a potom sa bezočive vyratujú tie špirituósne
nápoje, ktoré „na studenej ceste bez apparátov, z prämovaných
essencií a äterických olejov etc.“ za lacný groš zhotoviť sa dajú.
Podobné oznamy mám i z Budap. Hirlapu. To je hotové, verejne
prevádzané travičstvo, proti ktorému naše kraje sú bez obrany. Keď asi
pred rokom ministerstvom vyslaný zdravotný inšpektor navštevoval školy,
riekol som mu: že je to veľmi dobre a múdre, keď sa pán minister o to
stará, aby naše deťúrence do čistých a zdravých škôl chodily, a my sme
mu za to povďační; len by sme si žiadali, aby sa nedovolilo iným
spôsobom podkopávať a nivočiť
zdravie ľudu, jako sa to, reku, týmito babraniciami deje: a
ukázal som mu takých pár oznamov, jako tie výš uvedené. Zadivil sa tomu
a riekol, že o tom nemal vedomosti, a vyžiadal si odo mňa tie vystrižky,
sľúbiac mi, že jaknáhle sa do Budapešti vráti, na patričnom mieste to
ukáže. Či na to nezabudol, neviem; ale oznamy také možno aj teraz ešte
po novinách a kalendároch zhusta čítať Tie švindlerské, travičské bane
by sa zišlo zasypať!
Prosím za
odpustenie, že mi pero z koľaje vyskočilo a že som pri malinníkoch
spomenul i tých chemických virtuósov, ktorí z prachov vedia opojné
nápoje robiť a za drahý peniaz beztrestne predávať.
Úplne zralé
černice sú velmi chutné, a daktorý žalúdok ich znesie veliké množstvo;
ale ľuďom slabého žalúdka zapríčiňujú dávenie. Nejeden sa už naľakal, že
krvou dávi, keď sa mu nestrovené černice násilne vrchom von hrnuly, ale
kožky bobúl a jadrá presvedčia každého, že červená vydávenina je len
malinová brečka. Kde-tu vyvárajú černice aj v husty, lekváru podobný
syrup, a potierajú ním koláče.
V domácom
lekárstve potrebujú sa len čerstvé, potlčené listy— na rany, „aby ich
vyčistily a skoro zahojily.“ Vo Veleslavínovom vydaní Matthiolovho
Herbáru z r. 1596 nachodí sa na strane 357 b. cely rad liekov,
ktoré z čiastok malinníkových toho času sa robievaly: ale tie tu u nás
známe nie sú. Za to ostružina hrá dosť dôležitú úlohu v poverách a
čaroch. Pri nasypaní peria do duchien nevesty musí byť aj ostružinovy
šľahúň, cez ktorý sa perie sype: aby nevesta navždy bola chránená pred
bosorstvami a počarovaním. Bez pochyby ostré ostne podávajú signatúru
mocnej ochrany, lebo do živého pichajú, ako nože a meče: a tak bránia
prístup čarom. Ale ako môže vzbudiť ľúbosť tajne do postele vloženy
šľahúň ostružiny? to uhádnúť bolo by veľmi ťažkou vecou. A predsa mi
rozprávala jedna žena so smiechom, že sama tak čarila, aby ju muž ľúbil.
Vložila totiž pod plachtu do postele hodne ostnatý kus šľahúňa
ostružinového, ale beda! sotva muž uložil sa do postele, hned' z nej
vyskočil, odhodil plachtu, aby videl, aky kocúr ho to tam tak
nemilosrdne dodriapal. A keď tam našiel ostružinu a ešte k tomu aj do
dlane sa popichal, miesto toho, aby bol zahorel ľúbosťou k žene, dal sa
ju biť. Žena, dľa toho porekadla: „utekať je hanba, ale osožné", vybehla
na ulicu a kričala „na retu" „Reta, ludé! muž ma sce zabit!“ A osožilo
to; lebo muž, nechtiac stvárať nočné kravalle, vrátil sa pod krov. A
žena táto už mala vydatú dcéru, keď sa takých ľúbostných čarov, čo jej
to tak zle poslúžily, lapala! O jednom Bošáčanovi mi rozprávali, že prvá žena jeho po smrti chodievala ho každú noc gniaviť. Radil sa známych, hľadal pomoc, dopytoval sa zkúsených vedomníkov a vedomkyň, až mu konečne poradili: aby v jaseni vyhľadal oblúkovito zohnuty šlahúň malinníka, koncom v zemi zakorenený, a pod ten obluk aby sa po tri razy prevliekol. Ako to urobil, mal od tej doby od prvej ženy pokoj, a druhá ho ešte nechodí strašiť, lebo žije.
Na rube
listov malinníkovych býva pod jaseň veľmi mnoho húb z rodu
Phragmidium, tak že sú cele čierne. Roku 1891 však tak máličko
listov touto hubkou bolo napadnutých, ako som to nikdy predtym
nespozoroval. Ešte koncom oktobra sbieral som daktoré malinníky —
pravda, že už s prezretými a čiastočne opadanými plodami — s listami
cele čistými a tou hubkou nezašpinenymi. Za to však včas kvetu
málo ktoré malinníky, blízko ovocných sadov rastúce, maly celé a
neporušené listy; lebo húseníc bolo vlani tak úžasné množstvo, že nám
nielen ovocné stromy obžieraly, ale i vŕby, topole, lipy, divé ruže,
malinníky, ba aj byliny pod stromami a kríčkami boly od húseníc
viac-menej obhryzené.
|
|
|
