A l e x a n d e r L o m b a r d i n i

Historik a životopisec

Alexander Franciscus Joseph Lombardini sa narodil 10.apr.1851 v Bytči.

Jeho rodičia boli talianského pôvodu. Otec Aloysius Lombardini, obchodník v Bytči, matka Francisca Gerometta. Jej otec Fracesco Gerometta bol obchodník v Žiline, 12 rokov bol richtárom Žiliny. Rodičia sa po jeho narodení presťahovali z Bytče do Žiliny, na Horný Val. Ulica mala na jednom konci centrum Žiliny - farský kostol s Burianovou vežou, na tú dobu to bol mrakodrap. Tóny organu počuť aj na ulicu. Miesto, kde sa duch vznáša v oblakoch. Na druhom konci ulica končila na Čepieli, kde sa všetky deti Žiliny chodili sánkovať nadol k Studničkám. Kováčstvo, ako posledný dom ulice, šírilo celý rok okolo seba buchot, cvengot, dym "vôňu" horiaceho koksu, opálených kopýt a konského trusu. Miesto, kde sa duch stiahol z oblakov. Podnetnejšie prostredie pre chlapecké roky by inde nenašiel.

Alexander vyrastal s dvomi súrodencami, Eduardom a Arturom. Keď mal 11 rokov, zomrela im matka. Otec sa znovu oženil. Domov prestal byť tým, čím bol doteraz. Možno preto gymnázium vyštudoval až na 5-tich miestach: v Trenčíne, Nitre, Banskej Bystrici, Bratislave a Ostrihome. Predpokladám, že ho k tomu viedla neskrotná zvedavosť a umienenosť. Netajil sa tým, že má horúcu taliansku krv. Jeho strýko Eugen Gerometta (o 32 rokov starší) mu k takému svetáctvu napomáhal. Ten vyštudoval seminár v Nitre a Pešti. Po výsviacke bol kaplánom v Čadci, potom v Dlhom Poli, neskôr v Bytči, odkiaľ musel odísť do Nitrianskej Stredy, kde zomrel v roku 1887. Ohnivo vedel vystupovať na stoličných zhromaždeniach v Trenčíne. Pri zrušení poddansva v roku 1848 v Bytči vraj verejne zapálil dereš. Gerometta písal do Orla Tatranského i Slovenských pohľadov. Ako prvý preštudoval archívy Žiliny a napísal jej prvý dejepis. Pre Lombardiniho výborný zdroj i vzor.

Keď teda Alexander v Ostrihome ukončil v roku 1869 gymnázium, pokračoval v štúdiach práva na Cisárskej kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave, ktoré zavŕšil na Právnickej fakulte Pazmányho univerzity v Budapešti. Tam začal aj pracovať.

V roku 1873 sa vrátil do Žiliny. Do roka a do dňa vydal Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny. Historik R.Marsina zistil, že bez udania zdroja opísal nevydaný rukopis Ľudovíta Stárka Historia civitatis Solna, napísaný v latinčine. Zhoda je takmer úplná. Čo si o tom myslieť? V roku 1974 Ľudovít Stárek bol už 11 rokov po smrti. Lombardini môhol mať pocit, že bude škoda, ak sa rukopis na verejnosť nedostane. Pritom Stárek v Trenčíne, kde bol od roku 1945 farárom, písal aj Dejiny Trenčína. Na žilinský rukopis nezabudol, dokončil ho v roku 1856. Musel teda chodievať z Trenčína do Žiliny ešte 10 rokov po odsťahovaní sa. Asi ho nechcel vydať, preto slovenskú verziu ani neurobil. Bol to súhrn dejinných udalostí o Žiline, napísaný ako pomôcka pre archivárov a historikov, preto v latinčine - epilóg jeho záslužnej práce na usporiadaní archívu mesta Žiliny.

Ctižiadostivosť Alexandra bola vydaním knižky uspokojená, ale svedomie sa iste začalo hlásiť. Vrhol sa prekotne na tvorivý počin: doslova prekutával archívy a súkromné knižnice. A pozbieral materiál na nepreberné množstvo (cez 200) pojednaní, štúdií a článkov do časopisov. To popri svojom povolaní pravotára. Bol advokát s dušou historika.

Bytča, Lietava, Strečno, Starý hrad, Hričov a Súľov, Zniev, Vršatec, Beckov, Ilava, Bystrica v Trenčianskej stolici, Skalka, Hlohovec, Dávna Žilina, Udalosti v Žiline a jej susedstve roku 1848,..., a vyše 200 životopisných portrétov, ktoré uverejňoval v Slov.pohľadoch pod záhlavím „Slovenský Plutarch". To je to nepreberné množstvo. Kto to všetko dokáže prečítať?

Pojednanie „Palatín gróf Ďuro Thurzo z Bethlenoviec" s podtitulom "Životopisný a vekový obrázok" v československom zborníku "Od Šumavy k Tatrám" už Alexander Lombardini v roku 1898 neprečítal, pretože rok predtým zomrel.